RECENZIA: SMRŠŤ OTVORÍ BRÁNU DO NAJTEMNEJŠÍCH KÚTOV DUŠE A HNEĎ POTOM VYPUSTÍ VON VÁŠHO DÉMONA

Smršť. Slovo, ktorým sa dá popísať hneď niekoľko rôznych stavov. Či už je to veterná smršť lámajúca stromy, alebo smršť v hĺbke duše, spoločné majú jedno – zdevastujú všetko, čo im príde pod ruku. O tom skryto hovorí aj najnovšia kniha od Jozefa Kariku. Záhada halného vetra, s ktorou sa viaže ešte záhadnejšia osoba starej babičky vykračujúcej si popri ceste a nevysvetliteľných úmrtí na inak celkom normálnom cestnom úseku, zaujme každého, kto má rád, čo i len trošku nadprirodzena a duchariny.

Jozef Karika je slovenský autor, ktorého netreba predstavovať. Na konte má mnoho kníh, ba dokonca jedna z nich, Trhlina,  si zaslúžila aj úspešné filmové spracovanie. Po minuloročnom ukončení šesťdielnej mafiánskej série knihou Čierny kruh sa Karika prekvapivo opäť vracia k mysterióznemu trileru. A tak prišla na svet Smršť.

Smršť, ako to už vyplýva z názvu, je titulom, v ktorom hlavnú úlohu zohráva jav súvisiaci s počasím. Čitateľ sa hneď na začiatku ocitne na chladnom severe Slovenska, kde sa stretáva s príliš poctivým, no zároveň zvedavým hlavným hrdinom, ktorý nájde na odpočívadle autokameru. Pozerá si záznam z nej a ničomu nerozumie. Dvaja muži vracajúci sa z rybačky, pokojná cesta, celkom obyčajný nudný videozáznam. Už-už to chce stopnúť, no v tom to uvidí. Stará žena, celá v čiernom, pokrivkávajúca popri ceste. Rybári okolo nej prejdú akoby sa nechumelilo, no v tom začne ich boj o holý život. Šialená, desivá a najmä nevyspytateľná jazda autom, ktoré akoby utekalo, pred niečím horším, než je samotný satan. Nočná mora, pri ktorej behajú zimomriavky po celom tele aj napriek tomu, že sa na ňu pozeráte cez obrazovku kamery. Rýchly sled udalostí, míňajúce sa kilometre spolu s palivom až nakoniec strašná smrť. A kvôli komu? Kvôli babke v čiernom, ktorej sa nesmieš pozrieť do očí, lebo inak si vopred odpísaný na smrť.

Ak si myslíte, že nejaká stará žena vytiahne spoza sukne dýku a doreže dvoch statných mužov počas jazdy, ste na veľkom omyle. Tu nejde o fyzickú, ale o psychickú bolesť. Karika sa počas celého príbehu pohráva nielen so psychikou postáv, ale aj samotného čitateľa. Pomaličky, potichu odkrýva najtemnejšie zákutia duše, lúpe človeka ako banán, vrstvu po vrstve, až nakoniec sa dostáva na úplný základ, až k samotnej podstate bytia a vnímania tohto sveta a všetkého okolo nás.



V úvode som spomenula halný vietor. Ten je v Karikovom trileri kľúčovým javom. Nejde o obyčajný silnejší vetrík, ktorý duje na hocijakej rovinke. Keď fúka halný, stúpa počet násilností, nehôd, vrážd a samovrážd. Nejde o vymyslenú legendu, ktorá sa traduje z generácie na generáciu. V susednom Poľsku sú s týmto javom stotožnení už dávno, preto v čase, keď fúka halný sú v pohotovosti hasiči, polícia a záchranári, nakoľko agresivita stúpa zo stotiny na stotinu.

V príbehu sa stretávame aj s ďalšími postavami, Ninou a Gabom, párikom, ktorého existenciu do tejto sekundy nechápem. Rozdielnosť ich osobností, vyhrotené situácie a časté hádky len dokresľujú fenomenálnosť autorovej rozhľadenosti v ľudských osudoch a v ich rozorvaných dušiach. Trojica nasadne do auta a vydá sa na cestu za vlastným osudom. Autor tu opäť využíva svoj talent pre detail a dopodrobna opisuje Oravu, jej cesty, ale aj náš klenot – Oravskú priehradu.

Desivý príbeh ma držal od prvej po takmer poslednú stranu. Prečo takmer poslednú? Pretože aj napriek tomu, že som bola unesená a dosť často aj vystrašená, našli sa v knihe miesta, ktoré ma vytŕhali z eufórie. Ja ako čitateľ si idem ku knihe oddýchnuť, chcem načerpať nové sily, miestami sa pobaviť, nechať sa vydesiť alebo sa zamilovať do hlavného protagonistu. Po dlhom dni v práci, kde musím používať rozum, chcem nasávať myšlienky a vnemy bez zbytočných zastavení a podnetov k ďalšiemu hlbokému zamýšľaniu sa nad ľudským bytím. Všetko išlo hladko, až kým sa na scéne neobjavila postava preživšieho starého pána, ktorý bol niekoľko dlhých rokov zavretý doslova medzi štyrmi stenami a dvomi kolesami. Filozofovanie nad životom, nadprirodzenom, substanciami a preludmi, ma doslova pomaličky vyčerpávalo až kým som neprišla k posledným stranám knihy. Tie sa mi žiaľ čítali asi najťažšie a záver príbehu mi bol jasný už v okamihu, keď hlavná postava nasadla do auta po tretíkrát. Pre čitateľov, ktorí sa radi zamýšľajú nad životom aj inak, než je to bežné, by boli tieto strany rajom na zemi, no ja som sa s nimi trápila. Preto dávam 4 z 5tich hviezdičiek.



Komentáre